hlavný obrázok
galéria
galéria
galéria
galéria
galéria
galéria
galéria
galéria
galéria
galéria
galéria
galéria

9. 5. 19:00
(190 minút)

Mestské divadlo P. O. Hviezdoslava

Vojna nemá ženskú tvár

Najprv sa o toľkej krutosti a bolesti nedalo hovoriť, a potom to nikoho nezaujímalo.

Inscenácia Vojna nemá ženskú tvár prináša na divadelné javisko knihu bieloruskej autorky Svetlany Alexijevič, nositeľky Nobelovej ceny za literatúru. Podobne ako kniha, aj inscenácia vyrastá z dokumentárneho základu orálnej histórie, no usiluje sa sprostredkovať predovšetkým emocionálny svet sovietskych žien – aktívnych vojačiek počas druhej svetovej vojny. Je epická, citlivo utkaná z jednotlivých rozprávaní, ktoré sú prezentované siedmimi ženskými postavami ako pars pro toto. Raz vystupujú ako zbor (jeden hlas za všetky ženy), inokedy jednotlivo, aby sprostredkovali intímne spovede, spomienky, pocity, teda to, čo prežili a nemohli o tom rozprávať. Najprv sa o toľkej krutosti a bolesti nedalo hovoriť, a potom to nikoho nezaujímalo. Vojny píšu dejiny a tie patria hrdinom a víťazom. Sovietske ženy sa však po všetkom utrpení ako hrdinky či víťazky necítili. Prišli vo vojne o mladosť, krásu, ženskosť, schopnosť milovať a najmä žiť normálne ďalej. Mnohým z nich sa v Sovietskom zväze dostalo označenia vojenskej prostitútky a čakal ich osamelý život v skromných podmienkach na ubytovniach. Namiesto úcty prišiel krutý posmech a spochybnenie ich úlohy vo vojne. Tandem Iveta Škripková a Marián Pecko sa sústredil práve na to, čo je za zapísanými dejinami. Na ženské tváre a duše, ktoré tieto dejiny skutočne žili. Na každú sekundu dňa, ktorú prežili na fronte, po boku mužov, zbraní, ranených a mŕtvych. O to viac divákmi otrasie vnútorná sila a odvaha žien, ich pragmatickosť, ale aj obyčajný strach a túžby. Akoby sme spolu s ich rozprávaním o vojne a smrti počúvali aj intímne príbehy nenaplnenej lásky, citov a predstáv.

Autor
Svetlana Alexijevič Dramatizácia Iveta Horváthová Dramaturgia Monika Michnová Scéna Pavol Andraško Kostýmy Eva Farkašová Hudba Róbert Mankovecký Réžia Marián Pecko Hrajú Jana Oľhová, Eva Gašparová, Ľubomíra Krkošková, Lucia Jašková, Nadežda Vladařová, Zuzana Rohoňová, Jana Kovalčiková, Ján Kožuch, Daniel Žulčák Premiéra 13. 1. 2017, Slovenské komorné divadlo, Martin

foto B. Konečný

CV autorov ↓

Iveta Škripková
1960

Je
absolventkou Vysokej školy múzických umení v Bratislave v odbore
filmová a televízna dramaturgia a scenáristika (1985)
a Filozofickej fakulty UKF v Nitre v odbore estetika (2016).
V roku 1985 začala pôsobiť ako dramaturgička v Bábkovom divadle na
Rázcestí v Banskej Bystrici a v roku 1992 sa stala jeho
riaditeľkou. Ako dramaturgička, scenáristka a režisérka sa venuje
dramatickej a literárnej tvorbe pre deti aj dospelých najmä v domácom
Bábkovom divadle na Rázcestí, kde realizovala množstvo adaptácií
a pôvodných hier. Niekoľkokrát sa stala finalistkou slovenských
i zahraničných dramatických súťaží (Dráma, Cena Alfréda Radoka, Zlatá
divadelná žaba). Od roku 2002 sa v tvorbe zameriava na problematiku
ženskej skúsenosti z hľadiska rodu/genderu, čo smerovalo ku vzniku
viacerých projektov, textov a inscenácií a v roku 2007
k založeniu divadelného Štúdia TWIGA (Theater Women Improvisation Gender
Action).

Marián Pecko
1958

Pôsobí
ako režisér a umelecký šéf v Bábkovom divadle na Rázcestí
v Banskej Bystrici, kde realizoval viac ako päťdesiat inscenácií pre
deti a dospelých. V roku 1992 pripravil v divadle profilovú
inscenáciu Dojímate ma veľmi… (fragmenty
zo života a diela Dominika Tatarku)
, ktorá otvorila cestu pre
pravidelné hranie a tvorbu pre dospelých. Neskôr režíroval prvý projekt v spolupráci
divadla a Univerzity Mateja Bela Šamanky
(2000 – 2001). Viaceré z jeho inscenácií pre deti i dospelých sa
zúčastnili mnohých festivalov na Slovensku, v Česku, Poľsku a iných
krajinách. Ako režisér hosťuje v rôznych činoherných a bábkových
divadlách na Slovensku (Divadlo Andreja Bagara Nitra, Divadlo Jonáša Záborského
Prešov, Mestské divadlo Žilina), v Poľsku a v Českej republike.