Inkluzívne performatívne praktiky a aplikované divadlo v súčasnom chorvátskom divadle
V Chorvátsku, rovnako ako v mnohých ďalších európskych krajinách, predovšetkým však v tzv. „transformujúcich sa krajinách“, či „nových demokraciách“, bežný hlavný prúd divadelných produkcií často neberie do úvahy relatívne veľké skupiny rôznych menšín, ktoré sú tak v divadle diskvalifikované, či sa dokonca stávajú „neviditeľnými“. Táto časť divákov – napr. ľudia s postihnutím, chronickými ochoreniami, sociálne znevýhodnené skupiny (nedostatočne zarábajúci či slabo vzdelaní ľudia), ľudia vo väzeniach a nápravnovýchovných zariadeniach, deti s problémami s učením alebo rodové menšiny – je tak vylúčená z produkcie súčasného divadla ako publikum, ale obzvlášť ako účinkujúci. Tento model exklúzie je nielen jednou z dominantných praktík monokultúrnej hegemónie, ale aj priamym dôsledkom ľahostajnosti a nedostatku vedomia o vylúčených skupinách a jednotlivcoch. Napriek tejto situácii existuje dosť inštitúcií a umelcov (a ich počet stále rastie), ktorí sa zámerne venujú inkluzívnym divadelným praktikám. Prepájanie postupov aplikovaného divadla (ale aj ďalších inkluzívnych metód) so spoločenským aktivizmom ukazuje, že je možné úplne zmeniť existujúcu paradigmu a spravodlivo zahrnúť neviditeľné skupiny i jednotlivcov do divadelnej praxe.
CV autorov ↓
